1. Zbožné dieťa      

Svätý Pius X., vlastným menom Jozef Melichar Sarto, sa narodil 2. júna 1835 v Riese, v talianskej provincii Treviso. Pochádzal z chudobnej rodiny. Otec Ján Krstiteľ Sarto bol obecný sluha ​​a matka Margita sa snažila vypomáhať ako krajčírka. Jozef bol druhý z desiatich súrodencov. Už v mladom veku bolo možné spozorovať na chlapcovi jeho bystrosť a zbožnosť. Tieto vlastnosti rozhodli o tom, že Jozefa v rokoch 1846-1850 poslali študovať do nižšieho seminára v Castelfranco. Rodina nemala dostatok peňazí na zaplatenie ubytovania pre svoje dieťa, a tak Jozef vstával každý deň skoro ráno na sedemkilometrovú cestu do školy. Bral si so sebou trochu jedla a obyčajne chodil bosý. Topánky mal zviazané šnúrkami a prehodené cez rameno, aby ich príliš neopotreboval. Po návrate zo školy sa v noci ešte stihol učiť latinu.

 

 

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

 

 

Zdroj obr. FELLOWS, Mark. Otec chudých - Duchovní život sv. Pia X. . Bohuňovice (okr. Svitavy), MMXIV, (3).

 

Spolu s ďalšími dvanástimi chlapcami úspešne zvládol skúšky v diecéznom seminári v Treviso. V Padovskom seminári získal štipendium a prvý polrok zakončil ako najlepší zo šesťdesiatich študentov. Počas obdobia v seminári

sa spriatelil s chudobným, na posteľ upútaným roľníkom. Dával mu zo svojho jedla a staral sa  o muža až do jeho smrti. Jozef Sarto bol vysvätený za kňaza 18. septembra 1858. Deň predtým napísal svojmu bratrancovi, že síce nezložil sľub chudoby, no aj tak nemá žiadne peniaze.

​

2. Služba druhým

Prvú svätú omšu slúžil vo svojom rodnom meste v Riese. Primičnej sv. omše sa Jozefov otec nedožil. Zomrel niekoľko dní predtým ako jeho žena porodila ich posledné dieťa. Zbožnosť a odriekanie, o ktoré sa rodina Sartových opierala, zostali mladému kňazovi po zbytok života. Keď bol kaplánom v Tombolo vystačil si so štyrmi hodinami spánku,

aby mohol študovať Sväté písmo, kanonické právo a cirkevných otcov. V roku 1867 bol menovaný za farára v Salzano. Obetoval sa pre farníkov a núdznym dával zo svojho vlastného jedla. Obliekal sa jednoducho a striedmo. Mal len toľko, koľko potreboval k životu, zbytok rozdal biednym a núdznym. Bol veľmi štedrý a mnoho životov sa spoliehalo na jeho denný príjem, ktorý činil šesť benátskych lír. Tombolský dekan Don Constantini ho obdivoval a videl v ňom budúceho biskupa.

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

Zdroj obr.: Giuseppe Sarto sacerdote novello. [online]. [cit. 2017-03-08]. Dostupné z: http://www.museosanpiox.it/sanpiox/pio_x2.html

​

​

Otec Sarto hneď po prebudení pracoval v službe druhým a pritom zabúdal sám na seba. Ako správca bol systematický, praktický a vedel udržať rozpočet vyvážený do posledného haliera. Zakladal katechetické triedy, zaviedol skúšky gregoriánskeho chorálu a veľa času venoval spovedaniu. Spal málo, aby mohol študovať a modliť sa. Aj napriek tomu bol vždy kľudný a zdvorilý, akoby nemal nikdy zlú náladu. Jeho schopnosti boli rôznorodé a vynikajúce. Nielen z kazateľnice a oltára, ale všade tam, kde budúci pápež pôsobil, tam vykonával skutočný apoštolát. Počas epidémie cholery v roku 1873 nepretržite pomáhal chorým materiálne aj duchovne. Hovoril o sebe, že je len dedinským kňazom, aby odľahčil na chvále. V roku 1875 bol povolaný stať sa biskupským vikárom v Trevise

a za biskupa v Mantove bol menovaný v roku 1884.

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

Zdroj obr.: Mons. Giuseppe Sarto vescovo di Mantova (1884-1893). [online]. [cit. 2017-03-08]. Dostupné z: http://www.museosanpiox.it/sanpiox/pio_x5.html

​

​

3. Otec chudobných

Keď sa stal kardinálom v júni 1893 a o tri dni Benátskym patriarchom, trval na tom, že je iba chudobným kardinálom z dediny. Spočiatku mal z povýšenia na novú funkciu strach a dokonca napísal aj nesúhlasný dopis Levovi XIII.,

v ktorom mu líčil dôvody v nádeji, že pohne so Svätým otcom, aby ho zbavil cti nosiť rímsky purpur. Keď mu povedali, že by svojím odmietnutím veľmi zarmútil pápeža, ktorý si ho váži, ustúpil. Úprimná a hlboká pokora bola jeho základným rysom.

Byť skromný a pokorný ho nestálo žiadne úsilie, pretože mal nízku mienku o sebe samom. Ulicami Benátok chodieval s jedným vreckom naplneným mincami a druhým sladkosťami. Keď k nemu pribehli deti, chudobné dostali peniaze

a lepšie oblečené sladkosti. Pri tejto príležitosti sa okolo neho zhromaždili rodičia detí a on im s trpezlivosťou

a so záujmom načúval. Neprehliadal starosti chudobných a všetci v ňom nachádzali osobného priateľa.

Na spoločenských návštevách sa zúčastňoval vo všetkých spoločenských triedach, od šľachty až po chudobných. Ulicami prechádzal v obyčajnej čiernej sutane. Vo svojom paláci prijímal nekončiace zástupy chudobných a utlačovaných Benátčanov a hovorí sa, že nikto neodišiel s prázdnymi rukami.

Ako patriarcha Benátok trval na náboženskom vyučovaní dospelých a detí. Pripomínal svojim kňazom, že všetky tieto veci vyžadujú štúdium, prípravu a modlitbu. Bol vždy ochotní zastúpiť iného kňaza, priniesť Eucharistiu chorému, spovedať, dávať exercície, navštevovať nemocnice a väznice. Venoval dôkladnú prípravu eucharistickému kongresu v Benátkach, ktorý sa konal v roku 1898. Každá farnosť sa musela nejakým spôsobom zapojiť do príprav. Sám začal prípravu pokáním

za svätokrádeže, ktoré sú páchané voči Kristovi v Najsvätejšej sviatosti.

Už po krátkom čase pôsobenia v Benátkach sa rozhodol reformovať cirkevnú hudbu. Povolal dona Peresiho, mladého kňaza a vynikajúceho hudobníka, s ktorým sa zoznámil v Mantove. Mons. Sarto dobre vedel, že hudba povznáša veriacich k zbožnosti a pomáha im modliť sa. Slákové orchestre boli v kostoloch zakázané, tiež sa nemohli používať bubny, trúbky, tamburíny a píšťaly. Mohli znieť iba varhany. Mal sa zaviesť gregoriánsky chorál, malo sa spievať slávnostne a dôstojne. Spievali len muži a chlapci, čo vyvolalo pozdvihnutie. Operné speváčky, ktoré sa často predvádzali v kostole, sa búrili. Keď sa prvýkrát v katedrále spievala Palestriniho omša, Benátčania si hneď povšimli rozdielu a hovorili aké to bolo krásne.   

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

Zdroj obr. FELLOWS, Mark. Otec chudých - Duchovní život sv. Pia X. . Bohuňovice (okr. Svitavy), MMXIV, (3).

​

4. Všetko obnoviť v Kristovi

Po smrti Leva XIII. v roku 1903 nebolo úplne jasné, kto sa stane jeho nástupcom. Očakávalo sa, že novým pápežom

sa stane sekretár pápežského štátu kardinál Val Rampolla. Proti tomuto rozhodnutiu bol cisár František Jozef I.,

ktorý využil právo rímsko-nemeckých cisárov zo stredoveku a prostredníctvom poľského kardinála Puzynu vetoval jeho voľbu. Nakoniec bol 4. augusta 1903 zvolený za pápeža benátsky kardinál Jozef Sarto, ktorý prijal meno Pius X. Stalo sa to v zložitej situácii kvôli napätým vzťahom, ktoré pretrvávali medzi Cirkvou a štátom. Sám pravdepodobne nečakal, že sa stane pápežom, pretože keď cestoval do Ríma kvôli voľbe, mal vo vrecku zakúpený aj spiatočný lístok. Hneď po svojom zvolení dal z balkónu ľuďom požehnanie a išiel navštíviť kardinála Espinosa. Starý muž ležal chorý v posteli a zdalo sa, že zomrie. Pápež mu udelil posledné pomazanie, požehnal mu a modlil sa za neho. Za tri dni kardinál, ktorému lekári nedávali žiadnu nádej, vstal z postele a neskôr zdravý odcestoval do Španielska.

Správa o zvolení nového Pápeža bola v Taliansku prijatá s potešením. Motto jeho pontifikátu bolo: „Instaurare omnia in Christo“ – Všetko obnoviť v Kristovi. Svätý otec Pius X. veľmi zapôsobil na kardinála Merry del Vala, ktorý si všimol,

že v jeho živote stálo veľkú námahu, aby si pripustil, že je najvyšším veľkňazom, obdarovaným výsadami tohto vysokého úradu. Zdalo sa, že sa stále považoval za jednoduchého kňaza ako predtým alebo za jedného z biskupov bez nároku na nejaké zvláštne pocty.2    Tým, že pochádzal z veľmi chudobnej rodiny mal veľký súcit so sociálne slabšími. Jeho skromné a láskavé jednanie priťahovalo ľudí, čím si u nich získal úctu a vážnosť. Od práve

tak láskavého a zbožného človeka akým bol Pius X. málokto očakával, že bude nekompromisne bojovať vo vzťahu

k tzv. modernizmu a k mocným sveta. Predvídal, že keď čokoľvek vykoná, isté kruhy ho budú kritizovať. Podľa neho bolo potrebné vrátiť ľudstvo pod vládu Krista. Uvedomoval si, že je veľa ľudí, ktorí nenávidia Krista a Cirkev skôr z nevedomosti ako zo zvrátenosti. Ľudia sú nevedomí a je možné ich ovplyvniť iba ohňom kresťanskej lásky.

V „motu proprio“ z 22. novembra 1903 sa Svätý otec vyjadril, že posvätná hudba prispieva k vhodnosti a nádhere cirkevnej liturgie. Hudba musí byť svätá, má byť pravdivým umením a má byť univerzálna. Tieto kvality sa nachádzajú v gregoriánskom speve. Zakázal tlieskanie a aplaudovanie počas sv. omší v bazilike sv. Petra. Povedal, že sa nehodí, aby boli služobníci aplaudovaní v dome svojho Učiteľa.

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

Zdroj obr.: Papež Pius X. na sklonku svého života varoval před hrozícím válečným konfliktem. Repro archiv KT. [online]. [cit. 2017-03-08]. Dostupné z: http://www.katyd.cz/clanky/pius-x-si-neliboval-v-okazalostech.html

​

5. Odluka Cirkvi od štátu

Pius X. zakázal ďalšie intervencie svetských vládcov do pápežskej voľby a týmto si postavil proti sebe cisára Františka Jozefa I. Zakročil týmto spôsobom, aby sa znova nezopakovala situácia po smrti Leva XIII.

Počas pontifikátu Leva XIII. slobodomurári vydali smernicu, v ktorej nariadili povinnosť každému slobodomurárovi, ktorý je členom parlamentu, hlasovať za odstránenie rozpočtu na náboženský kult a za zatvorenie francúzskeho veľvyslanectva vo Vatikáne. Tiež sa mali pri každej príležitosti vyjadrovať v prospech odlúčenia Cirkvi od štátu tak,

aby štátu zostalo právo policajne strážiť Cirkev.

Pápež Sarto sa stal rozhodným obrancom cirkevných práv vo vzťahu voči štátu. Z toho pramenil jeden z najväčších konfliktov na tomto poli. Pápež prakticky hneď po príchode na svoj úrad uviazol vo vyhrotenom spore s francúzskou vládou. Spor bol zakončený diplomatickou hádkou a od roku 1904 boli na sedemnásť rokov prerušené vzájomné vzťahy. Radikálna odluka Cirkvi od štátu bola prevádzaná zoštátnením celého cirkevného majetku.8 Cirkev nesmela vlastniť žiadny majetok a nemohla od štátu prijímať žiadnu finančnú podporu. Peniaze, ktoré mohla prijímať

zo strany štátu boli len na opravy kostolov vybudovaných pred rokom 1905. V školstve a v štátnej správe boli zakázané náboženské symboly. Táto odluka bola signálom na prenasledovanie Cirkvi. Vydávali sa nové a nové zákony, ktoré obmedzovali pôsobnosť kňazov. Kňazi nemohli vstúpiť do nemocníc, pokiaľ ich pacienti vyslovene nepozvali. Museli prejsť vojenskou službou a museli platiť nájomné na svojich farách.  Vláda si myslela, že armáda kňazov pokazí, a tým odvráti od ich poslania.

Slobodomurári si mysleli, že takýmto spôsobom sa podarí zruinovať dogmu a zničiť Cirkev. V roku 1913 napísal

G. Fonsegrive, že biskupi, kňazi a ľud sú absolútne oddaní Rímu a poslušní pápežovi. Po vyhlásení zákona o odluke, všetci v Cirkvi jednali podľa nariadenia pápeža. Na jediný pokyn od biskupa boli ochotní opustiť fary a vzdať sa majetku. Prevládala absolútna jednota. Cirkev bola rímska. Útoky na niektorých katolíkov znamenali ešte väčšie zomknutie sa ku Kristovi a jeho námestníkovi. Rehoľný život bol v rozkvete. Človek si uvedomoval, že rozum je obmedzený a ľudia z oblasti kultúry poznávali, že život je zahalený tajomstvom. Viera už nebola niečo podozrivého, ale bola priateľkou človeka. Prenasledovaná Cirkev získala uznanie od veľkej časti národa.  

 

6. Boj proti modernizmu

Pius X. bojoval proti bludom, ktoré mali za úlohu prispôsobiť Cirkev modernému mysleniu a jednaniu. Katolícka cirkev mala prestať hlásať pravdy, ktoré neboli pre svet zaujímavé. Patrila sem napríklad otázka objektívneho poznania Božej existencie. Namiesto objektívneho smeru, ktorý vyplýva z logickej úvahy a postupného dospievania k uznaniu Božej existencie, sa modernisti zameriavali na filozofický subjektivizmus a intuitívne poznávanie Boha. Ďalej sa pokúšali o to, aby sa v cirkevnej náuke nehovorilo o zázrakoch. Týmto chceli, aby sa akceptovalo racionalistické chápanie Nového zákona, čo sa už bežne praktikovalo v nemeckom protestantizme popieraním Kristových zázrakov a tiež Jeho vzkriesenia. Ďalej požadovali zrušenie obligatórneho života v celibáte a používanie rodného jazyka v liturgii. Tieto požiadavky Pius X. jednoznačne odmieta v encyklike „Pascendi dominici gregis“ z roku 1907, kde sa v dogmatickej oblasti postavil proti modernizmu, skupine bludov, ktoré ničili samotný koreň katolíckej viery. Encyklika otvorila mnohým kresťanom oči. Nebezpečie nevideli a nepredpokladali. Bola majstrovskou analýzou systému, ktorý chcel nahradiť pravé katolícke učenie a potlačiť učiteľskú autoritu Cirkvi, ustanovenú samotným Ježišom Kristom.

Taktiež zasiahol do otázok v súvislosti s organizáciou laikov v encyklike „Il fermo proposito“ z roku 1905. Bludy súvisiace s výkladom sv. Písma odsúdil v dekréte „Lamentabili“. Zásadnými krokmi zasiahol proti všetkým hlásateľom modernizmu, ktorí museli opustiť teologické univerzity a semináre. Novokňazi museli pred vysviackou zložiť

tzv. antimodernistickú prísahu. Šírenie modernistických bludov z kazateľníc znamenalo suspendáciu a v niektorých prípadoch sa mohlo pristúpiť aj k exkomunikácii. Pius X. zastavil interné rozkladanie sa Cirkvi.

Modernisti sa ozývali, že pápež chce všetkými spôsobmi potlačiť originálnosť a nezávislosť myslenia v Cirkvi. Chce vraj vytlačiť tie najschopnejšie osobnosti a mysliteľov. Hovorili, že to bol dobrý vidiecky farár, ale teraz je to neschopný človek, ktorí si nevie rady s problémami dnešného človeka. Čelil nenávisti za svoje postoje, ale bolo veľa tých,

ktorí sa pozerali dopredu a pápežovi ďakovali. Aj niektorí dnešní nasledovníci modernizmu útočia na tohto pápeža a označujú ho ako diktátora a duchovného nepriateľa. Pius X. nechcel obmedzovať náboženskú slobodu nekatolíkov. Ako strážca a ochranca katolíckych právd ich mal za úlohu odovzdať neporušené nasledujúcim generáciám.

Za to mu patrí vďaka a uznanie. Výrazne sa zapísal do cirkevných dejín dekrétom „Quam singulari“, ktorý povolil laikom pristupovať denne k sv. prijímaniu. Deťom tiež umožnil, aby mohli pristúpiť skôr k prvému sv. prijímaniu. Podmienkou už  nebol ich vek, ale rozlíšenie obyčajného chleba od chleba eucharistického. Encyklikou „Vehementer nos“ z roku 1906 odsúdil oddelenie Cirkvi od štátu, ktoré bolo schválené francúzskym parlamentom.

Pius X. bol prvým pápežom, ktorý podporil obnovenie Olympijských hier. Povzbudil iniciatívu baróna Pierra Coubertina, ktorý zaviedol ich usporiadanie. Menej známou skutočnosťou je napr. to, že v roku 1908 uvažoval Coubertin o meste Rím ako o dejisku Olympiády a to práve na základe svojho rozhovoru s pápežom Piom X.,

ktorý túto myšlienku uvítal a podporil.

 

7. Zázračný pápež

Keď bol patriarchom v Benátkach, prechádzal jednou chudobnou štvrťou. Zrazu započul z jedného domu nárek dieťaťa, ktoré matka kruto bila. Zazvonil u dverí a prikázal jej, aby hneď prestala dieťa biť. Rozzúrená žena ostala

pri pohľade na kardinála zahanbená a prestala v besnení. Pius X. bol vždy znepokojený a rozrušený, keď k nemu prišla správa o násilí a tyranii. Keď dostal správu o utlačovaných indiánoch v Južnej Amerike, veľmi sa ho to dotklo. Napísal tamojším biskupom, aby sa ich zastali. Keď bolo prenasledovanie kresťanov v Ázii a Macedónsku, pripomenul svetu, že veľa nevinných kresťanov je masakrovaných. Všetky nešťastia sa ho dotkli: prírodné katastrofy, železničné nešťastia. Postihnutí dostali nielen morálnu podporu, ale tiež materiálnu pomoc. Dokonca aj nepriateľské noviny

to museli uznať. Po zemetrasení v Kalábrii dal ihneď príkaz, aby boli vyhľadaní postihnutí, a tí najpotrebnejší boli prevážaní do Ríma. Tam našli útulok v pápežskom hospici Santa Marta. Postaral sa o päť tisíc sirôt. Mal nielen súcit, ale aj organizačné schopnosti. Uznali to aj nepriatelia.

Jeho veľká túžba pomáhať, modlitby a svätosť života spôsobili, že bol schopný mocou Božou aj liečiť. Obyvatelia Ríma to dobre vedeli. Pozoruhodný prípad sa stal, keď prišli do Ríma dve rehoľnice choré nevyliečiteľnou chorobou.

Boli prijaté Svätým otcom a žiadali o uzdravenie. Najprv sa ich opýtal, prečo chcú byť uzdravené a keď odpovedali,

že by chceli pracovať pre Božiu slávu, tak vložil svoje dlane na ich hlavy a požehnal im. Povedal im, aby dôverovali, bude im dobre a urobia veľa pre Božiu slávu. V tom okamžiku pocítili, že sú uzdravené. Nariadil im, aby o uzdravení nehovorili, ale ľudia tento fakt nemohli prehliadnuť. Pri jednej audiencii bol muž so svojím malým synom,

ktorý od narodenia nechodil. Keď to pápež uvidel, chcel aby si chlapec sadol k nemu do lona. Na konci audiencie chlapec zoskočil a rozbehol sa sálou. Bolo veľa prípadov, keď dotknutie svätým mužom, jeho odevom alebo aj tieňom spôsobili uzdravenie.    

 

8. Vojna a posledné chvíle života

V Sarajeve bol spáchaný atentát na rakúskeho arcivojvodu Františka Ferdinanda a jeho ženu, čo vyvolalo vo svete rozruch. Pápež predpovedal katastrofu, ktorá mala nastať. Rakúsko obvinilo Srbsko z podielu na atentáte a dalo mu ultimátum. Nunciovia dostali príkaz ako pôsobiť na udržanie mieru. Bolo to však márne, pretože už niekoľko krajín bolo vo vojne. Pre pápeža to bola obrovská rana. Uvedomoval si utrpenie ľudí vo vojne. Svetová tragédia postihla zdravie a srdce pápeža.

Pius X. zomrel 20. augusta 1914 žiaľom, ako sa hovorí, kvôli vojne, ktorá sa mala začať. V posledných chvíľach povedal svojmu spovedníkovi, že obetuje svoj život za Božie deti a za životy jemu zverené. Lekár prehlásil, že nikdy nevidel nikoho, aby odchádzal s takým pokojom. Pius X. odmietol, aby jeho telo nabalzamovali, a prikázal pohreb v jednoduchej nenákladnej hrobke. Jeho štedrosť k chudobným pokračovala aj po smrti v podobe uzdravení a zázrakov. V roku 1944, keď vypukla druhá svetová vojna, bolo jeho telo v období beatifikačného procesu nájdené neporušené.2 Blahorečený bol 3. júna 1951 a za svätého bol vyhlásený 29. mája 1954.

Sto rokov po smrti sv. Pia X. sa jeho postava týči na cirkevnom nebi ako bolestná a majestátna. Smútok, ktorý zahaľuje tvár pápeža Sarta na posledných fotografiách nepripomína iba katastrofálne následky prvej svetové vojny, ktorá vypukla tri týždne pred jeho smrťou. To, čo jeho duša predvídala, je tragédia ešte väčšieho rozsahu než revolúcia a vojna 19. storočia. Je to apostáza celých národov a samotných ľudí v Cirkvi v nasledujúcom storočí. Hlavným nepriateľom, s ktorým bojoval sv. Pius X. má meno, ktoré poznamenalo celý jeho pontifikát: modernizmus. Tento nezmieriteľný boj s modernizmom predstavuje základ jeho svätosti. Jasnosť a rozhodnosť s akou viedol Pius X. víťazný boj proti bludom modernizmu, svedčí o hrdinskom stupni viery, ktorá tkvela v srdci tohto svätca.

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

Zdroj obr.: FELLOWS, Mark. Otec chudých - Duchovní život sv. Pia X. . Bohuňovice (okr. Svitavy), MMXIV, (3).

​

Záver

Pius X. sa stretával počas svojho pontifikátu so situáciami zmätkov a bludov proti viere v Cirkvi a so stratou viery,

ktorá postihovala mnohých. „Všetko obnoviť v Kristovi“ je skutočne symbol jeho pontifikátu zameraného na obnovu kresťanstva v spoločnosti, ktorá prepadla liberalistickému relativizmu, šliapala po Božích právach v mene vedy a zbavila sa akejkoľvek väzby na Boha. V tejto perspektíve je situované celé reformátorské dielo Pia X.

Je predovšetkým dielom katechetickým, pretože tento pápež pochopil, že proti množiacim sa bludom je nutné postaviť hlboké vedomie viery, rozšírené i k tým najprostejším, deťmi počínajúc. Ku koncu roka 1912 sa jeho túžba naplnila vydaním Katechizmu, ktorý nesie jeho meno. Je určený pôvodne pre diecéze v Ríme, ale rozšíril sa

do všetkých talianskych diecéz a do ďalšieho sveta. Pius X. nevyhľadával súhlas rímskej kúrie, kňazov, biskupov, kardinálov, či veriacich a predovšetkým nehľadal súhlas sveta, ale vždy iba súhlas Boží, a to i za cenu zlej mienky

na verejnosti. Týmto spôsobom nesporne popudil mnoho nepriateľov za svojho života a ešte viac po smrti.

 

ŠULY, Martin. Svätý Pius X.: Seminárna práca z predmetu Dějiny a reálie Itálie. Krnov, 2017, 15.

 

ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY

 

Knihy a periodiká
DACHOVSKÝ, Karel. Svatý papež Pius X. Praha: Řád, 2013. ISBN 978-80-86673-33-2.
FELLOWS, Mark. Otec chudých - Duchovní život sv. Pia X. TE DEUM. Bohuňovice (okr. Svitavy), MMXIV, 2014(3).
MALÝ, Radomír. Církevní dějiny. Olomouc: Matice cyrilometodějská, 2001. ISBN 80-7266-083-7.
RAVIK, Slavomír. Velká kniha světců. Praha: Regia, 2002. ISBN 80-86367-24-x.

 

Internetové zdroje
BORTOLATO, Quirino. Vita di San Pio X [online]. 13. 8. 2007 [cit. 2017-02-28]. Dostupné z: http://www.museosanpiox.it/sanpiox/pio_x.html
DE MATTEI, Roberto. IN MEMORIAM: il vero volto di san Pio X. Corrispondenza romana [online]. 2014 [cit. 2017-02-25]. Dostupné z: http://www.corrispondenzaromana.it/in-memoriam-il-vero-volto-di-san-pio-x/?refresh_cens
GLASER, Milan. Sv. Pius X. byl prvním papežem, který podpořil Olympiádu. Radiovaticana.cz [online]. 28. 7. 2012 [cit. 2017-02-26]. Dostupné z: http://www.radiovaticana.cz/clanek.php4?id=16837
ŠEBEK, Jaroslav. Pius X. si neliboval v okázalostech. Katolický týdeník [online]. 12. 8. 2014, 2014(33) [cit. 2017-02-26]. Dostupné z: http://www.katyd.cz/clanky/pius-x-si-neliboval-v-okazalostech.html